Napríklad už dávno viem, že mi vadia veľké obchody so žltočervenými upozorneniami na zľavu na banány a elektrické kefky na zuby. Akoby som aj ja stála za menej a stala sa len číslom, ktoré si lacnejšiu kefku kúpi. Miesto pocitu, že držím v ruke liek na všetky choroby sveta sa v zelenine a ovocí s citrónom a zázvorom v ruke cítim ako stratený pocestný, čo stráca pôdu pod nohami, lebo mu núkajú citrón z piatich krajín a on nevie, ktorý je preňho ten najlepší.

Večer popíjajúc čaj s jedným z tých citrónov som zas trpela pocitom, že je strašné, že nezachránim celý svet, lebo si nemôžem zobrať všetkých psov z útulku a všetky deti z detských domovov. A to som si asi pred tromi rokmi namýšľala, že ma to raz prejde.

Tak ako som si myslela, že je nutné vedieť, kam môj život smeruje a s kým ho strávim. Až kým ma jedného dňa neosvietilo a nezistila som, že vďaka tomuto je život asi tou najkrajšou možnou tragédiou, akú len môžem prežívať.

Lebo áno, väčšinou je to strašne všetko tragické. Až to je úplne banálne.

Ako to vyrazenie z fyziky, kde mi boli vytknuté veci, ktoré sú napísané v knihe a skúšajúca mi povedala, že je to normálne na Wikipédii. Potom som si večer našla v školskom systéme známku, ktorú som si teda prišla zapísať a povedali mi, že to bol len omyl. A že mám prísť znova a sľubujú, že už ma bude skúšať niekto iný.

Večer sa o tom rozprávam s kadekým a je mi jasné, že byť sama asi nikdy nezvládnem.

Napriek všetkým tým veciam, kvôli ktorým sa zo mňa smejú. Ale to nevadí, veď aj ja sa z nich.

Foto by Jana